Povídka „Angličtina“

Volám sa Anna Maksimovna a mám 25 rokov, ale priatelia ma volajú Aňa. Na strednej aj na výške som študovala len nemčinu a francúžštinu, takže žiaľ, vôbec neovládam angličtinu. A to som dostala skvelú ponuku na miesto v aerolinkách o akom som vždy snívala. Som pekné dievča a iste si to všimol aj ten chlapík z AirFrance, ktorý hľadal asistentku, ktorá ho bude sprevádzať po všetkých kanceláriach AirFrance na svete. No proste sen. Ale angličtina bezpodmienečne nutná! Do mesiaca som mu mala dať vedieť, ako som sa rozhodla. Ropzprávali sme sa po francúzsky, takže netušil, aký mám hendykep a ja som sa samozrejme nepriznala. Kedže po nastúpe by sa ale na to mohlo prísť, rozhodla som sa vyriešiť problém so svojim vzdelaním a našla som si učiteľa angličtiny. Doporučila mi ho jedna kočka od nás a sľubovala (s mnohovýznamným úsmevom), že u neho to za mesiac hravo zvládnem. Dala mi jeho adresu a povedala, že už takto pomohol mnohým, a že za neho ručí, tak nech mu len pekne dôverujem. Dala mi adresu bytu v starom, honosnom, predrevolučnom dome. Učitel sa volal Ivan Vladimirovič, päťdesiatnik, celkom dobre vyzerajúci brunet. Pozval ma do bytu zariadeného nábytkom, z toho istého obdobia ako bol dom. Keď som mu povedala, čo potrebujem, zaujímal sa kto ma doporučil. Kamarátkino meno bolo pravdepodobne dôveryhodné, lebo mi vysvetlil, že má metódu, ako to dosiahnuť, ale musím bezpodmienečne pristúpiť na jeho podmienky výuky. „Si, ako všetky dnešné moskovčanky v tvojom veku lenivá,“ skonštatoval ihneď. „Na vás platí prísnosť a disciplína. To je ten najlepší liek na lenivosť.“ Nenamietala som. Sčasti preto, že mala pravdu – v tomto veku sa mi už veľmi učiť nechcelo. No a sčasti preto, že ma to celé začínalo celkom vzrušovať. Naviac som fakt tú angličtinu potrebovala. Takže som mu hrdo povedala, že to môžeme skúsiť ak si on trúfa. Povedal, že si už poradil s nejednou spurnou dievčinou a hneď ma zoznámil s pravidlami:

1. Hodina bude každý deň, okrem dní kedy budem mať menzes (!) o čom ho budem dopredu informovať.

2. Vo všetkom sa bez odvrávania podriadim a splním presne všetky pokyny a úlohy

3. Trestať za chyby ma bude na konci každej hodiny, ak ovšem nespravím nejakú naozaj hrubú chybu alebo neprípustný priestupok. V takých prípadoch ma bude trestať okamžite.

4. Trestať ma bude rukou, remeňom a rákoskou. V každom prípade výber trestného nástroja bude plne v jeho kompetencii.

5. Trestať ma bude zásadne na holý zadok a nahú. Polohu v akej budem trestaná taktiež určí on.

6. Trestať ma bude prísne, ale spravodlivo. Hranicou bude červenofialové zfarbenie zadku, zásadne bez pretrhnutia kože. Modriny sú prípustné.

7. Množstvo úderov bude určovať on v závislosti od povahy a množstva chýb, či porušení dohodnutých pravidiel.

Iste si viete predstaviť, ako som valila oči a nemala som ďaleko k tomu aby som sa zdvihla a odišla. Bola som zarazená tým, ako bol pripravený a ako vecne sa k tejto veci postavil, až som verila, že to nerobí po prvý krát. Trochu som sa aj začala obávať, či som neprestrelila, ale vzrušovalo ma to vyskúšať a koniec koncov som nemala na výber. Musel vidieť moje rozpaky, lebo povedal, že teraz môžem kľudne odísť a skúsiť sa naučiť anglicky inde, ale ak zostanem, už nieje cesta späť. Prikývla som teda na všetko a odsúhlasila som pravidlá. Už sa nedalo cúvnuť!

„Vyučovať sa bude tu,“ povedal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti. Bola to ordinácia zo začiatku storočia – masívny stôl lekára so stoličkami, vyšetrovacie lehátko, plenta, lavór na umívanie rúk, skrinka s nástrojmi. Vysvetlil mi, že je to po jeho starom otcovi, a že má s blahodárnym účinkom atmosféry tohoto prostredia tie najlepšie skúsenosti. Posadila som sa oproti nemu za stôl na stoličku bez operadla a začala sa prvá vyučovacia hodina…Mal pred sebou list papiera, na ktorý si robil poznámky. Na konci hodiny, ktorá samozrejme bola plná chýb a mojej nepozornosti, ale zároveň som musela uznať, že aj veľmi kvalitnej výuky, povedal: „Zdá sa, že si sa rozhodla správne. Bez patričnej disciplíny by sme to nezvládli ani za rok. Choď za plentu a vyzleč sa do naha!“

I keď som ten povel očakávala, mala som zrazu hrču v krku a od strachu som sa celá chvela. Ak teraz necúvnem, tak všetko zvládnem. Rozopla som si blúzku, vyzliekla ju, rovnako ako sukňu a pančuchy. Nadýchla som sa rýchlo rozopla podprsenku a stiahla nohavičky. „Tak slečna, podte sem, aby sme urobili rekapituláciu hodiny“. Predstúpila som pred neho do stredu miestnoti. Jednou rukou som si zakryla prsia a druhou chlpiky v rozkroku. „Vidím, že sa hanbíš. Takto si vzťah pedagóga a žiaka nepredstavujem. Musíš mať ku mne dôveru,“ vravel vyberajúc zo skrinky.gumovú hadičku s balónikom na konci. „Najprv sa treba dokonale očistiť. Predklon, nohy od seba a drž sa za kotníky.“ Namazal mi zadok vazelínou a už do mňa tiekla hadičkou vlažná voda. Potom som sa musela na WC pod jeho dohladom vyprázdniť a zaujať predpísanú polohu v strede miestnosti – nohy od seba a ruky za hlavou. Uvedomovala som si, že mi pri takejto manipulácii so mnou akosi naozaj nezostáva čas na hanbu. „Teraz ťa naučím mi dôverovať a prestať sa hanbiť“ povedal a začal hladiť moje prsia. Druhá ruka sa začala predierať chĺpkami medzi moje nohy. Ruky mi automaticky skźli dole na obranu mojich najintímnejších miest. „Stoj v polohe!“ priam zavelil a ruky vystrelili za hlavu. „Zavri oči a drž“. Ukázalo sa, že je nielen skvelý pedagóg, ale aj skúsený muž. O pár minút som sa už chvela v kŕči krásneho orgazmu, ktorý mi privodil dotykmi prstov. „Tak to by sme mali,“ povedal. „Uvolni sa, a priprav sa na druhu fazu vyuky – trest,“ hovoril umývajúc si ruky v pripravenom lavóre.

Vymenoval všetky chyby, ktoré som v ten deň spravila a stanovil trest. Pre začiatok desať rán rákoskou. Ani si nespustil po umývaní rukávy na košeli a vybral zo skrinky na prst hrubú tmavohnedú rákosku so zahnutou rukoväťou, akú majú vychádzkové paličky. Musela som si lahnúť na vyšetrovacie lehátko na brucho. „Toto si vsuň pod panvu,“ podával mi stočený froté uterák. Zadok som mala teraz poriadne vstrčený. „Pre istotu,“ povedal na vysvetlenie, keď mi na to pripravenými remencami privezoval ruky a nohy k lehátku. Ruky v zápästiach a nohy v členkoch. Jeden širší remeň mi zafixoval nohy cez kolená a druhý pritlačil k lehátku pás.

„Takže začneme,“ povedal a ucítila som na zadku rákosku, ktorou akoby vymeriaval úder. Ten prišiel vzápätí sprevádzaný ostrým svistom, keď prerážala vzduch a potom hlasným plesknutím o môj zadok. Ďalším zvukom bol môj výkrik. Bola som zaskočená a prekvapená. Bolo toho toľko naraz, ze som vôbec nepremýšľala nad tým, že výprask, o ktorom sme pred tým hovorili, môže aj bolieť. A to poriadne. Keby som nebola pripútaná tak ujdem. Takto som len mohla počúvať ako vzduch opäť pretína svist rákosky a vzápätí som sa od bolesti skoro počúrala. „Ááááá, dosť! Prosím vás, Ivan Vladimirovič dóoosť“, prosila som cez slzy a plač. „To strašne bolí,“ plakala som ďalej. Zasvišťala ďalšia rana a vyrazený dych na chvílu prerušil moj plač, aby sa z výkrikom vydral von s ešte väčšou intenzitou.

„Pamätaj si, že past participle od slovesa byť je been!“ predznamenal ďalší úder učiteľ. Svist a rana na hornú časť stehien tesne pod zadok ma skoro pripravila o rozum. „Beeeeen, beeeeen,“ kričala som vzpínajúc sa v remeňoch. „Budem si to pamätať, prisahám, len už skončite, prosím vás“, sľubovala som. Ale všetkých desať rán dopadlo nekompromisne na môj, tmavočervenými pásikmi ozdobený zadok. Až potom ma môj učiteľ odviazal a ešte nahá som po sebe musela urobiť v ordinácii poriadok. Ukázalo sa, že napriek príprave som sa počúrala, o čom som pri bitke nemala ani tušenia. Tak som nahá s plačom utierala lehátko a dlážku pred Ivanom Vladimirovičom, ktorý mi medzitím hovoril čo budeme preberať zajtra a čo si mám doma preštudovať. „Budem ťa skúšať aj slovíčka so strany 33. Za každú chybu bude rana remeňom,“ vravel a ja som si obliekala svoje veci. „Tak si daj záležať a dovidenia zajtra o 17:00. A nie, že budeš meškať“. „Nebudem, pán učiteľ. A dám si záležať, sľubujem,“ lúčila som sa a vedela, že svoj sľub dodržím.