Povídka „Dovolenka“

Všetko začalo úplne banálne. Toľko krát o tom čítala, videla film, rozprávali jej o tom priatelia a ona napriek tomu spraví tú istú chybu. Naletí ako sprostá hus. Dovolenka v exotickom kraji, prekrásne pláže, diskotéky, zábava. Môže sa jej niekto čudovať, že podľahla v takejto atmosfére šarmantnému, opálenému domorodcovi? Bol predsa neskutočne milý a pozorný. Dokonca ani na ňu nenaliehal, keď nechcela hneď prvý večer prekročiť hranicu bozkov, nežností a hladkania. Už na druhý deň ale spoznala, že sex s naozajstným mužom môže prinášať aj naozajstnú rozkoš. Rovnako ako zistila, že obaja jej doterajší parneri v rodnej Žiline asi neboli naozajstní muži, ale len roztrasení pubertiaci. Nakoniec čo sa dá čakať od 16 ročných spolužiakov? Celý zbytok pobytu v indonézii si užívala jeho telo a spoznávala vlastné. Bolo to nádherné. Aj preto vôbec neváhala keď ju pri lúčení na letisku požiadal o malú službičku – odovzdať balíček so suvenírom jeho známemu vo Frankfurte, kde mali prestupovať na linku do Viedne. Spravila to o to radšej, že jej pošepkal, že ho priateľ čoskoro pozve za to na návštevu a tak sa opäť uvidia. Nádhera. Posledné bozky, zamávanie a už je v chek-in zóne. Vôbec nevníma svet.

„Čo je toto, slečna?

Je akoby mimo tela s priblblým úsmevom na tvári.

„Prepáčte slečna“ trasie ju za rameno síce jemne, ale dôrazne uniformovaná colníčka „ môžete balíček rozbaliť?“

„Ach, samozrejme“ preberie sa „je to nejaký suvenír. Darček priatelovi“ vysvetluje. „Musíme to otvárať? Nerada by som zničila to balenie…“

„Otvorte to prosím“ povedala o poznanie prísnejšie a hlasnejšie colníčka. V tom momente k nej pristúpili dvaja policajti. Každý z jednej strany. Na čelo jej vystúpil napriek klimatizácii pot. Nebolo to vôbec príjemné.

„Dobre, dobre, nech sa páči“ hovorí a nervózne trhá obal. Pred colníčku padajú z krabičky malé igelitové vrecúška s bielym práškom…

To dievča, sediace na stoličke bez operadla v strede policajnej kancelárie na letisku sa na to pekné, sebavedomé, blonďavé dievča akým bola ešte pred chvíľou vôbec nepodobá. Nielen preto, že má ruky zviazané za chrbtom policajnými putami. Ale aj jej tvár je poznačená preukrutným strachom, keď jej došlo čo sa deje. Líca aj biele tričko má zmáčané slzami a z nosa jej vysia sviečky. To, že si ch nemá ako utrieť ju deprimuje ešte viac. V miestnosti je zatiaľ sama len s jednou policajtkou, ktorá jej stojí po boku a mlčí. Trvá to už dobrých 15 minút. O chvíľu už ale všetko naberie rýchly spád. Vojdu nejaký dôstojníci, nejaký páni v oblekoch a jeden beloch. Pozrela na neho z nádejou.

„Dobrý deň, som z našej ambasády“ začal a než sa stačila vzlykavo sťažovať vysypal na ňu: „Ste vo veľkom probléme slečna. V obrovskom probléme. Pokúsime sa vám ale pomôcť. Teraz vznesú voči vám obvinenie a začnú vyšetrovanie na miestom ministerstve spravodlivosti.“

Počúvala s hrôzou čo hovorí a nezmohla sa na viac než ešte hlasnejšie vzlykanie.

„Teraz ma dobre počúvajte. Radím vám, aby ste vo všetkom na slovo počúvali, inak nám sťažíte vašu záchranu. Rozumeli ste?“

Vzlykajúc prikyvovala.

„Držte sa. Veľa síl“ povedal a pomyslel si, že veru tie sily bude dievča potrebovať.

Sedela na chodbe ministerstva sparvodlivosti. Mala za sebou prevoz v zamrežovanom aute. Po celý čas jej ponechali ruky zviazané za chrbtom a nikto s ňou neprehovoril ani slovo. Bola úplne na dne. Uplakaná, špinavá a navyše sa jej chcelo už hodnú chvílu cikať, ale prísna policajtka vôbec nereagovala na jej prosby. Zjavne anglicky nehovorila a ani sa nesnažila rozumieť. Po dlhšej chvíli sa otvorili dvere a vyšiel európan v elegantnom obleku a oslovil ju: „Dobrý den slečna“

Celá natešená vyskočila aby sa posťažovala. Na lavicu ju ale tvrdo zrazila rana obuškom od policajtky po ramene, ktorá jej takmer zlomila klúčnu kosť. Bolesť jej vyrazila dych. Európan to ani nehlo. Zjavne bol zvyknutý, čo ju ešte viac vydesilo. Podrepol si k jej tvári.

„Volám sa Robert Merly, ale vy ma tu oslovujte kapitán. Som kapitánom interpolu a mám za úlohu asistovať a tlmočit pri vašom vypočúvaní. Po ce…“

„Pomôžte mi prosím vas! Nič som nespravila“ skočila mu do reči.

„Toto bolo posledný krát, čo ste prehovorili bez opýtania“ prerušil pre zmenu on ju síce stále kludným, ale dostatočne dôrazným hlasom.

„Ale ja…“

„Ak ma nebudete počúvať, neručím za nič. Rozumiete? Za nič!“ zdôraznil. „Pochopili ste?“

„Áno“ odvetila bojazlivo

„Tak je to správne“ povedal a pokračoval. „Čaká vás teraz vyšetrovanie. Bude to pravdepodobne váš najhorší zážitok v živote. Bude to drsné, nezastierajme si to. Ale zavinili ste si to sama a ja nemám žiadne možnosti to ovplyvniť. Zákony tejto krajiny umožňujú použiť všetky dostupné metódy, aby sa dopátrali výsledku.“

Počúvala ako v zlom sne a na tvári sa jej zjavila grimasa zdesenia.

„Dohliadnem ale na to, aby všetko bolo férové a pri troche šťastia vybavím váš prevoz na súd do Európy. Musíte ale spolupracovať a dôverovať mi. Jasné?

Horlivo prikyvovala hlavou, že áno

„Dobre, počkajte chvílu“ povedal a vošiel do dverí. O chvílu sa vyklonil a najprv povedal niečo policajtke a potom jej: „Tak podme na to.“

Policajtka ju zodvihla za rameno a vsunula ju do mohutných, tapacírovaných dverí. Sama ale nevošla, len ju postrčila dnu a zavretím dverí ju nechala samu so svojim osudom.

Keď si jej oči zvykli na ostré svetlo, mohla si obzrieť miestnosť, v ktorej sa ocitla. Sterilná väčšia miestnosť s bielimi kachličkami na zemi aj po stenách asi do výšky dva metre jej na kľude nepridala. Všimla si, že je dlážka vyspádovaná do stredu kde je odtok prekrytý mriežkou. Niečo ako práčovňa, preletelo jej hlavou. Nevidela žiadne okno, ale keď si oči definitívne zvykli na prudké svetlo, zbadala, že nieje sama. Pri stene bol stupienok, niečo ako menšie pódium a na ňom dlhý drevený stôl. Za ním sedele asi päť chlapov, niektorí v uniformách iní v oblekoch a jedna žena. Všetko domorodci. Mali pred sebou rôzne spisy, colu a niektorí fajčili. Pri stole stál jej „známi“ z chodby – kapitán.

„Ešte raz dobrý deň slečna, táto vyšetrovacia komisia má za úlohu prebrať váš prípad.“ Začal. „Tu prítomní páni sú z ministerstva vnútra a spravodlivosti a tá pani je z z riaditeľstva justičnej stráže. Má za úlohu dohliadať, aby všetko prebehlo podľa predpisov o vyšetrovaní osôb ženského pohlavia“

„Čo všetko?!“ vykríkla zhrozene, plná zúfalstva.

Pri stole nastal šum, ako si začali niečo medzi sebou hovoriť. Periférne si všimla, že sa niečo pohlo za ňou a z ešte väčšou hrôzou zistila, že za ňou po celý čas stoja v rohoch miestnosti dvaja pochopi vo vojenských nohaviciach a košeliach s vyhrnutými rukávmi. Nevšimla si ich doteraz, lebo stáli meravo vo vojenskom postoji, ale teraz prikročili k nej.

„Už som vás vonku upozornil, aby ste sa správali slušne a hovorili, len keď budete vyzvaná. Nesťažujte si to!“

„Pre Boha, kde som to? Čo tu chcete robiť? Kde sú naši z ambasády? Pomoc!“ rozkričala sa a zároveň ju z každej strany za rameno chytil jeden z vojakov. Jeden z mužov v parádnych uniformách vydal rázny povel. Jeden z vojakov jej chytil vlasy a ťahom jej zaklonil hlavu. Otvorila kričiac od bolesti ústa. Druhý jej v tom momente zručne do úst vsunul gumenú guličku, ktorá sa mu zrazu zjavila v ruke. Zrejme boli na takúto reakciu pripravení a očividne mali značnú prax. Guľka mala po stranách kožené remienky, ktoré za zátylkom spojili a pritiahli. Z jej kriku a protestov sa stalo nezrozumiteľné huhňanie. Vojak ju chytil za lakte zvjazaných rúk a otočil smerom k svojmu druhovi. Ten sa napriahol a jeho ťažká ruka dopadla na dievčenskú tvár a vzápätí znovu a znovu. Vojak ju fackal rytmicky a jej hlava lietala zo strany na stranu. Ešte pár a stratila by vedomie. Ale vojak sa vyzná vo svojej práci a včas prestáva. Znova ju otočia pred komisiu. Opuchnutú, s červenými lícami po výprasku.

„Takže ešte raz pravidlá“ – ozval sa opäť kapitán. „Hovoriť budete keď sa vás spýtame, to je síce teraz bezpredmetné zdôrazňovať“ – poznamenal pri pohľade na jej roubík, teraz ozdobený slinami vytekajúcimi jej z kútikov úst – „ale, snáď budete rozumná a vybavím, že vám to odstránia. Ďalej bez náznaku odporu splníte každý príkaz. Okamžite! Dávam dôraz na to bez náznaku odporu, slečna. Týto páni“ – kývol hlavou smerom k stolu – „ale aj táto milá dáma“ – s úsmevom sa ulkonil k jedinej žene medzi nimi, ktorá sotva badateľne úsmev opätovala – „sú na akékoľvek známky odporu veľmi hákliví. Nakoniec, asi ste si to už všimli, pri zoznámení s našimi chlapcami. Môžem vás ubezpečiť, že zatiaľ sa k vám správajú neobvykle jemne a mierne. Ale veď oboch ešte spoznáte“ – usmial sa a poťapkal jedného z policajtov priateľsky po ramene.

Vnímala všetko čo hovoril. Vnímala to k vlastnému údivu až desne jasno a presne si uvedomovala čo hovorí, čo ju desilo ešte viac. Vypliešťala na kapitána oči, v ktorých sa zračil rovnako strach a zdesenie, ako aj nekonečné množstvo otázok.

Akoby si to všimol, pokračoval: „Takže si to zhrnieme. Ste obvinená z prechovávania a pašovania omamných látok. Je to v tejto krajine, akop iste viete, závažný zločin, ktorý sa prísne trestá. Ale na druhej strane je miestnym orgánom jasné, že ste len malá ryba, čo vám dáva akú-takú šancu. Musíte nám ale povedať, kto vás naviedol. Potrebujeme vedieť jeho meno a adresu. Teraz prikážem, aby vám dali von ten roubík a vy odpoviete na túto otázku. Meno a adresu. Rozumeli ste?

Kývla hlavou a troška sa v duchu potešila. Bol to predsa len posun, keďže už vedela čo od nej chcú. Rovnako sa tešila, že im vysvetlí, aký je to omyl.

Policajti, jej zručne a rýchlo uvoľnili ústa.

„Takže? „

„Preboha ja neviem, netuším!“

„Zistili sme, že ste niekoľko dní veľmi intímne spoznávali túto krajinu v pánskej spoločnosti. To chcete povedať, že vám nepovedal svoje meno?“

„Boze, verte mi. Bol pre mna len Ali. Nič viac!“

Kapitán sa otočil k ľuďom za stolom a dosť dlho diskutovali. Nerozumela ani slovo, ale zdalo sa, že niektorý sa dosť rozčulovali. Dokonca jeden búchal päsťou do stola. Tušila, že to pre ňu nič dobré neveští.

„Je mi ľúto, ale nikto z tejto komisie vám neverí. Nazdávajú sa, že im meno komplica chcete tajiť. Preto podľa zákonov tejto krajiny prstúpime k zostrenému výsluchu. Najprv je predpísaná vstupná lekárska prehliadka, ktorou hneď začneme.“

Pristúpil k stolu a povedal čosi do interkomu na ňom. O chvíľu sa otvorili dvere a do miestnosti vstúpili niekoľko ľudí. Mladá žena v policajnej uniforme s niečim ako písací stroj a statív v náručí, mladší muž v uniforme prekrytej bielym plášťom z fonendoskopom na krku a jeden mohutný muž, z ktorého išla na prvý pohľad hrôza. Mal totiž vojenské bagandže a nohavice, ale hore len košeľu s vyhrnutými rukávmi a na tom bielu gumenú mäsiarsku zásteru.

„Ďalšími členmi komisie sa od tejto chvíle stávajú aj títo páni a dáma. So zákona sa musí všetko odterz zaznamenávať nielen písomne, čo nám zabezpečí naša kolegyňa, ale všetko sa zaznamená aj na video. To viete, nejaké, čo to absolvovali pred vami sa potom sťažovali kade tade po inštitúciach v Európe, tak sa chceme kryť“ – hovoril s úsmevom, zakial si mladá žena rozložila trocha bokom stolík s písacím strojom a bokom od komisie pripravovala kameru na statíve. „Slečna pisárka ovladá reč, takže čokoľvek poviete bude hned zaznamenané.“

Pán Li, je náš lekár, ktorý spraví nielen vstupnú prehliadku, ale bude dohliadať na vás po celý čas vyšetrovania“ – kývol rukou smerom k doktorovi, ktorý sa jej jemne uklonil a usmial sa.

„No a s majstrom Zenghom sa zoznámite asi najimtímnejšie“ – pokračoval, pričom objal odporného chlapa okolo ramien. Ten pochopil, že sa hovorí o ňom a vypol aj tak mohutnú hruď a na tvári sa mu zjavil akýsi úškrn. „Ak si nespomeniete včas, tak si zoznámenie s ním budete pamätať veľmi dlho. To vám garantujem…“

„Nuž ale nezdržiavajme, čaká nás dlhý deň.“ Povedal niečo pochopom a tý jej dali dole putá.

„Vyzlečte sa, prosím“ – viac zavelil, ako by ju požiadal kapitán.

„Ale…“ – chcela začať protestovať.

„Ani nepokračujte!“ – zastavil ju okamžite. „Pamätajte, čo som vám hovoril. Ešte raz, a neručím za nič. Pre tentokrát som akože nič nepočul. A teraz začnite. Ale rýchlo. Šaty dole!

Pochopila. Pochopila veľmi dobre a bola zúfala. Nedokázala zabrániť slzám, ktoré sa jej rinuly z očí. Plakala a rozopla si ľahké letné šaty a nechala ich spadnúť na zem. Mala pod nimi len nohavičky a tak stála pred nimi v nízkych lodičkách polonahá, z rukami prekríženými na prsiach. Lekár čosi hovoril kapitánovi a ten mu prikivoval.

„Nohavičky aj topánky dole tiež!“

Stála pred nimi nahá a plecia sa jej triasli plačom.

„Teraz príde ďalšie pravidlo. Pokiaľ nepoviem inak, budete stáťpo celý čas vyšetrovania v základnom postoji. To sú nohy rozkročené na šírku ramien a ruky zopnuté za hlavou. Zaujmite základný postoj, teraz!“ – záver zakričal kapitán po vojensky.

Stála pred nimi a vystavovala svoje pekné prsia a holením upravené pohlavie. Pristúpil k nej lekár a začal jej pozerať do hrdla, uší, prehmatával jej uzliny na krku, v podpazuší a začal sa dotýkať aj prsníkov. Bolo to strašne ponižujúce.

„Odpovedajte teraz pre zápis.“ – povedal a zasypal ju množstvom otázok z nejakého hárku. Meno, vek, bydlisko a tak ďalej a ona odpovedala sem tam si ešte vlyknúc a snažila sa nevnímať lekára, ktorý jej stále manipuloval s telom alebo jej prikladal na hruď fonendoskop.

Zrazu ale otázky zmenili charakter: „Kedy ste mali posledný pohlavný styk? Kedy bola posledná menštruácia? Beriete antikoncepciu? Mávate aj análny pohlavný styk?“

Odpovedala pravdivo aj na tieto vrcholne osobné záležitosti. Bola taká domýlená, že priznala aj ten zážitok s análom, čo by inak asi nepovedala ani svojej najlepšej priateľke.

Medzitým lekár pokračoval vo viacmenej štandardnej prehliadke vrátane merania krvného tlaku a odberu krvy. Na rad prišlo ešte zopár otázok o alergii, či užívaní liekov a rodinnej anamnéze z oblasti srdcovocievnych ochorení a už jej len lekár strčil medzi nohy nejaký pohár.

„Ešte váš moč“ – ozrejmil jej kapitán. Zhrozene sa na neho pozrela. To je už priveľa. Jej telo odmieta poslušnosť a s plačom kýve hlavou, že sa nedá.

„To nič, veď ono to príde. Do labáku pošleme zatiaľ krv a ostatné poriešime neskôr“ povedal kapitán a veru ju tým vôbec neukludnil.

Lekár niečo povedal strážam a tí odišli do vedľajšj miestnosti, odkiaľ na jej obrovské zdesenie pritiahli niečo, čo sa veľmi podobalo na gynekologické kreslo na koliečkach. Pritiahli ho do stredu miestnosti, kde už boli preň vytvorené malé priehlbinky v podlahe. Do nich zaaretovali koliečka, čím pevne kreslo zastabilizovali.

Lekar ani nemusel nic povedat. Velmi dobre pochopila čo od nej chce ked kyvol hlavou smerom ku kreslu. S trasucimi sa nohami podišlaq bližšie a pozrela prosebne na kapitana. Ale to už ten Zengh asi stratil trpezlovost chytil ju a ako pierko posadil na ten nastroj. Rezignovla a nebránila sa, bola úplne apatická. Zengh a doktor potom nenáhlivo pútali jej telo na to určenými koženými remeňmi ku kreslu. Dva cez predkolenia ku korýtku do ktorého jej položili nohy, jedným prichytili každé stehno, jeden široký remeň ze brucho v oblasti panvy a jeden nad a jeden pod prsníkmi cez hruď. Ruky jej bolestivo natiahli za hlavu a tam upevnili. Ležala dokonale znehybnená, mohla hýbať len hlavou, ktorú teraz v zúfalstve zaklonila dozadu. Vďaka tomu jej padol pohľad na strop, kde zbadala sústavu nejakých kladiek, povrazov a hákov, čo ju definitívne položilo.

Medzitím prišla spojka z laboratória a lekár s komisiou chvíľu debatovali. Kapitán sa otočil ku komisii.

„Prosím spustite záznam“ – pozrel na pisárku „ a začnite zápis. Vzhľadom na to, že lekárska správa nevidí žiadne legálne prekážky, začneme vypočúvanie zostrenou metódou podľa paragrafu 4. Prosím majora Zengha aby sa ujal svojej funkcie“

Zengh sa pred komisiou obradne poklonil a niečo hovoril. Potom aj z lekárom pristúpili k nej.

Kapitán tlmočil: „Majster Zengh sa nazdáva, že môžu preskočiť stupeň jeden a hneď začať dvojkou. Pre vašu informáciu, jednotka je rákoska na zadok, takže vás ušetrí nepekných jaziev. Berte to ako plus. Dvojka je bambusová žrď na chodidlá. Nechcete si to rozmyslieť a povedať po pravde kto je váš dodávateľ?

„Ja naozaj neviem. Pre všetko na svete, verte mi, prosím! Ja to nevydržím. Strašne sa hanbím a bojím sa bolesti. Prosím!“

„Tak to máte smolu. Bolesti si podľa všetko užijete dosť. Ale najprv vás doktor pripraví na výsluch.“ Povedal kapitán a uvoľnil miesto už netrpezlivému doktorovi. Ten si prisunul malú otáčavú stoličku medzi jej nohy a natiahol si gumenné rukavice. Netreba vôbec zdôrazňovať, že celé kreslo bolo natočené tak, aby ani kamere ani nikomu z komisie neunikol ani detail. A zjavne si to užívali.

„Teraz vám zavedie cievku a vyčistí močový mechúr kvôli vzorke čo nám dlžíte, a aj kvôli hygiene pri vypočúvaní“

Lekár jej začal rozotvárať pohlavie. Najprv jej uchopil veľké pysky na jednej strane a leukoplastom ich prilepil k stehnu. To isté spravil aj na druhej strane a cítila ako jej vzduch oblizol dovtedy vždy ukryté zákutia jej pohlavia. Palcom a ukazovákom prichytil ústie močovodu a druhou rukou naň naniesol lubrikant. Zastudilo ju to. Už o chvíĺu ale vystriedala pocit chladu ostrá bolesť. To keď sa do jej útrob začala predierať hadička hrubá takmer ako pero.

„Auuuu“ – vykríkla.

Pokračovanie…