Povídka “Drogový obchod”

Marína sa dopustila dvoch zásadných chýb. Jednou znich bolo to, že nevenovala dostatočnú pozornosť tomu čo sa dostalo pred objektív jej fotoaparátu počas svojho pobytu v New -Yorku. To však bola len jedna z jej chýb pre ktorú, ak má smolu, ju jednoducho zastrelia. Jej druhou chybou však bolo to, že ráno v hoteli zabudla vložiť do fotoaparátu nový film ako náhradu za včera vyfotený a vyňatý z prístroja.

Marína bola dvadsaťročná vysokoškoláčka z Arlingtonu v štáte Texas. Bola však z Talianka, rodáčka priamo z Ríma. Jej rodičia boli dobre situovaný, najali k nej súkromného učiteľa a tak Marína okrem rodnej reči čoskoro veľmi dobre ovládala jazyk anglický, francúzky a nemecký. Po ukončení gymnázia získala zahraničné štipendium a tak sa dostala do Arlingtonu kde študovala americkú literatúru a architektúru. Talianske dievčatá sú spravidla pekné a Marína nebola výnimkou. Nebola príliš vysoká, päť stôp a sedem palcov (170 cm) bolo však pre dievča dostačujúcich. Bola typickou talianskou dievčinou s kreolským typom pleti, bohatými prsiami a dlhými čiernymi vlasmi.

Odfotila však, pravda bez založeného filmu, drogový obchod. A predajci drôg neobľubujú nediskrétnosť, dokonca ani v prípade ak túto nediskrétnosť reprezentuje fotoaparát jednej neznámej turistky. V jednoduchšom prípade by ju omráčili a vzali jej iba fotoaparát, ale Marína nenafotila iba prostý obchod medzi dílerom a narkomanom, ale priebeh veľkej transakcie v hodnote približne desiatich miliónov dolárov. Preto zúčastnený predpokladali, síce nesprávne, že Marína nie je bežná turistka, ale minimálne agentka FBI. Marína však ňou nebola. Ak by ňou bola snáď sa zachráni. V takom prípade si možno skôr všimli jej zmiznutia a príslušné úrady ju skôr vypátrajú. Marína však nebola agentkou FBI ani žiadnou inou agentkou alebo detektívkou, aj na výlet sa vybrala sama a tak jej zmiznutie dosť dlho nebude nikomu nápadné. Marína ani nespozorovala čo vyfotila.

Po stlačení spúšte fotoaparátu pokojne odkráčala ďaľej. Odfotila budovu na druhej strane ulice a pokračovala ďaľej. Dostala sa až k nasledujúcemu rohu a odtiaľ “pretrhnutý film”, nie však vo fotoaparáte, pretože tam film ani nebol ale v jej pamäti. Omráčili ju, vtiahli do auta a odviezli.

Keď znovu nadobudla vedomie bola priviazaná k stoličke v podzemnej garáži. Ruky mala zviazané vzadu za operadlom, nohy roztiahnuté, pripútané k zadným nohám stoličky. K tomuto poslednému úkonu jej vyhrnuli sukňu do polovice stehien a aj blúzku mala vpredu roztrhnutú a chýbali z nej dva gombíky. V garáži bolo také prítmie, Marina ani nevedela odhadnúť veľkosť miestnosti, videla iba stôl pred sebou na ktorom stála rozsvietená lampa a pod ňou jej fotoaparát – otvorený a jej vysypaná kabelka. V prvej reakcii sa snažila vykríknuť, ale mala zaviazané ústa. Dosť dlho takto sedela, nevediac čo s ňou bude, kdo ju uniesol a prečo a nohy a ruky jej čoraz viac brneli. Pomyslela si, že chcú výkupné od jej bohatých rodičov. Takto ubehlo snáď i niekoľko hodín. Potom začula za sebou pohyb, počula približujúce sa kroky a niekdo jej uvoľnil ústa. Marína si vzychla a pokúsila ozvať, ale hneď sa jej to nepodarilo pretože ústa mala úplne vyschnuté a jazyk sa jej prilepil k podnebiu. Zakašlala a trvalo nejakú dobu kým sa jej ústa zvlhčili natoľko, že opäť mohla hovoriť. Uvidela pred sebou veľkého bieleho chlapa, ktorý sa posadil na kraj stola, pred fotoaparát. Tvár muža bola v polotieni a čiastočne ju pred Marínou ukrývalo oslnivé svetlo lampy.

“Myslím, že viete čo sa Vás chcem opýtať.“

“Nie, neviem.” – odpovedala vystrašená Marína.

“Film, kam ste dali film?“

“Aký film?” – spýtala sa Marína, ale v nasledujúcom okamihu si uvedomila, že sa pýta na fotoaparát a v tej chvíli ju napadlo, že nie oni vybrali film z fotoaparátu, ale že ona zabudla ráno vložiť do prístroja nový film.

“Do frasa” – vykĺzlo jej z úst.

Pomyslela na to, že stratila takmer celý deň pri zbieraní materiálu a znovu môže obchádzať všetky tie domy, ktorých priečelia si chcela vyfotografovať.

” Tak ?” – opýtal sa muž trpezlivo – “Kde je ten film? Vážim si Vás slečna, že ste v takom krátkom čase dokázala ukrzť ten filn svedčí o Vašej profesionalite. U Vás sme ho nenašli a na tých dvadsiatich metroch ktoré ste prešli od fotografovania, kým Vás moji ľudia nedostali ste sa s nikým nestretli, popri nikom ste neprešli. Aspoň to tvrdia moji ľudia. Všetko sme prehľadali, každý jeden centimeter chodníka i stien budov, preto som mohol prísť až teraz a film nikde. Takže kde je ?“

“Nie je. Ráno som zabudla vložiť do fotoaparátu nový film. Aj ja som si to uvedomila až teraz, keď sa pýtate.“

“Dobre, tak túto tému zatiaľ opustime. Kdo ste ?“

“Volám sa Marína Parrony a som talianska študentka. V Arlingtone študujem architektúru a literatúru, preto som fotografovala tie budovy.“

“Áno” – povedal muž zamyslene – ” A ja sa volám John Lennon a zomrel som pred desiatimi rokmi, pretože ma zastrelil Mark Chapman. Vaše doklady som videl. Videl som Váš pas i študentský preukaz. Ale mňa zaujíma kdo ste v skutočnosti a pre koho pracujete. Pre FBI, CIA, alebo pre nejakú inú organizáciu ?“

“Nepracujem pre nikoho. Prisahám, že hovorím pravdu.“

“Je mi ľúto, slečna. Pravdupovediac verím, že ste skutočne talianska študentka študujúca v Arlingtone. Aj tomu verím, že vo fotoaparáte skutočne nebol film a skutočne ste chcela odfotografovať iba budovu. Žiaľ sú tu také faktory, ktoré mi neumožňujú

toto presvedčenie uplatniť. Vy ste totiž vyfotografovala niečo čo ste nemali a táto fotografia, ak bola skutočne zosnímaná a dostala sa do nesprávnych rúk, by ohrozila život a existenciu mnohých ľudí. Medzi inými i moju a ja si žiaľ nemôžem dovoliť taký luxus, aby som iba na základe svojho dojmu ohrozoval život svojich ľudí. Potrebujem istotu. Ak ste teda klamala slečna, čomu zdôrazňujem neverím, máte dve možnosti. Prvou je, že poviete kde je ten film, my ho nájdeme a zlikvidjeme spolu s Vami.

Druhou možnosťou je, že neprezradíte kde je ten film. Žiaľ, kedže Vy ste skutočne študentka a film neexistuje, myslím, že Vám ostáva iba druhá možnosť. V tomto prípade budete žiť o niečo dlhšie, ale neverím, že to bude pre Vás až také žiadúce, pretože moji ľudia Vás budú mučiť, aby som si mohol byť istý, že hovoríte pravdu.“

Medzi tým ju obišiel a znovu jej zaviazal ústa.

“Ste veľmi pekná a Váš taliansky akcent je veľmi milý. Celkom iný, než majú američania talianskeho pôvodu. Keby sme sa stretli za iných okolností, tak by som si Vás iste obľúbil. Dúfam, že sa mýlim a predsa ste agentkou FBI a rýchlo poviete kde je ten film. Nechcem aby ste dlho trpela. Sľubujem Vám, že nedovolím svojim ľuďom aby sa s Vami pohrávali a prikážem im aby Vás, až sa film nájde ihneď zastrelili.“

Pristúpil k lampe na stole a vypol ju. Nastala úplná tma.

“Mňa už neuvidíte a žiaľ ani ja Vás.“

Kroky za chrbátom Maríny doozneli a nastalo ticho. Hrobové ticho. Ubehlo veľa času, kým zaznelo cvaknutie a garáž zalialo svetlo. Marína, žmúriac oči a nevidela jasne čo sa okolo nej deje. Po chvíli mohla celkom otvoriť oči pobzerať sa okolo seba.

Bola v hale nejakej opustenej továrne, aspoň tak toto miesto vyzeralo. Všade pokiaľ dovidela boli iba samé rúry a staré, hrdzavé stroje. Pred Marínou stáli dvaja neznámi, urastený muži a jedna žena.

“No maličká”, ozvala sa žena, “kde je ten skurvený film ?” a vylepila Maríne takú ohromnú facku až jej odhodilo hlavu nabok a pomyslela si, že odletí i so stoličkou. Ale stolička sa iba naklonila a potom sa opäť vrátila do stabilnej polohy. Než stihla Marína odpovedať dopadla na jej tvár ďalšia facka z prava. Obe líca jej horeli a nebola si istá, či na nich nemá porušenú pokožku. Samozrejme pokožku líc nemala porušenú, ale stopy prstov ženy jej na nich ostali.

“Film nebol” vykĺzlo Maríne z úst.

“Rozprávku poznám!” a prišla ďalšia facka, tentokrát z ľava.

“Chcem ten film!“

“Prisahám” plakala Marína.

Opäť jedna facka a vzápätí ďalšia. Marína ronila slzy, ale nemohla nič urobiť. Dostala ešte množstvo faciek, obe líca jej úplne očerveneli a z kútika úst jej presakovala krv. Napokon sa žena unavila a prúd faciek ustal. Marína tíško nariekala.

“Vieš maličká, prečo Ťa fackujem ja a nie tieto dva zvery?” a ukázala na svojich spoločníkov.

“Fackovať vedia i oni, ale ako správne usúdil šéf, to nebude stačiť. A to ďalšie viem lepšie ja. Iba žena vie skutočne, ako trýzniť inú ženu. Do naha!” prikázala mužom.

Obaja muži priskočili k Maríne a začali z nej strhávať šaty. Marína jačala, jedného sa pokúsila uhryznúť no nedosiahla na neho.

Kde látka šiat odolávala, tam si vypomohli ostrým nožom a Marína bola zakrátko na stoličke úplne nahá. Niekoľko útržkov šiat jej síce ostalo pod zadnicou a za chrbátom, ale to nič nemenilo. Marína vzlykala a plakala.

“Prosím, prosím, neubližujte mi! Prisahám, že nebol žiadny film v aparáte!“

Žena vytiahla odkiaľsi bičík, položila ho na ľavý prsník Maríny a začala ho pomaly posúvať nadol na jej brucho, podbruško a napokom medzi jej nohy. Chvejúca Marína ju pozorovala.

“Budem Ťa bičovať dovtedy”, prehovorila žena, ” až kým mi nepovieš kde je ten film. Neskapeš, na to si dám pozor. Je to moje remeslo. Ak to bude potrebné budeš sa tu zvíjať celé dni, týždne alebo mesiace. Každý deň Ťa budem trýzniť. Nebudeš mať nedotknutý ani jeden kúsok tela. Zbičujem Ťi zadok, piču, cecky, brucho, všetko!“

Vzápätí ju prudko šľahla cez prsníky. Bičík na nich zanechal červený pásik a Marína od bolesti zrevala.

“A ak bičovanie nebude stačiť, tak mám i iné prostriedky. Mám ihly, svorky, kliešte, sviečky a viem ako snimi narábať a ak nepovieš kde je ten nepodarený film tak ich použijem ešte dnes. Ak však povieš kde je ten film tak ťa pustíme.“

S týmito slovami ju bičíkom šľahať Marínu po prsnikoch, bruchu, ramenách a stehnách nie príliš rýchlimi ale o to silnejšími šľahmi. Každý úder bičíka zanechal červený pásik na tele dievčiny. Marína plakala, kričala, triasla sa a presvedčovala, že nebol film vo fotoaparáte. Keď ju žena konečne prestala šľahať, Marína sa ešte dlho chvela a plakala.

“Odviazať!” – prikázala žena.

Jej dvaja pomocníci ju rozviazali a uchopiac ju ruky ju zdvihli. Marína ticho stála, neodvážila sa ani len pohnúť. Ruky jej spútali silným remeňom, ktorý pripevnili k nejakej reťazi vysiacej z výšky. Keď s tým boli hotový, žena uchopila diaľkový ovládač a reťaz sa začala pomaly dvíhať nahor. Pomaly sa dvíhali na hor i ruky Maríny až sa napokon musela vypnúť a keď sa napokon pohyb reťaze zastavil dotýkala sa podlahy už iba končekmi prstov nôh. Vtedy muži uchopili jej nohy a upevnili k nim povrazy, ktoré vzápätí priviazali k stĺpom, pričom jej nohy doširoka roztiahli. Teraz už Marína úplne visela vyviazaná za ruky so sklonenou hlavou a takmer vodorone roztiahnutými nohami.

“Keďže bitka ťa nepresvedčila tak sa teraz pozrieme aké máš citlivé cecky.“

Na bradavku každého prsníka Maríny pripla po jednom ozubenom štipci. Marína od bolesti revala, nariekala a zaprisahávala sa. Na konci každého štipca bola malá retiazka zakončená háčikom. Na tieto háčiky začala žena navešiavať závažia. Váha zavaží začala naťahovať prsníky Maríny. Prsníky nešťastnej dievčiny sa čoraz viac predlžovali a deformovali. Marína to doprevádzala plačom, krikom a zašklbávaním. Keď mala na prsníkoch zavesených toľko závaží, že hrozilo zošmyknutie ozubených štipcov z natiahnutých, trýznených bradaviek Maríny, žena vzala dva nové ozubené štipce. Tieto pripla na malé pysky pošvy trápenej Maríny. Váha následne navešiavaných závaží ich celkom prirodzene naťahovala smerom nadol. Malé pysky pošvy týznenej sa natiahli a ovísali smerom nadol. Marína plakala, vrieskala a zmietala sa, čím sa závažia rozkmitali a ešte viac ťahali napnuté väzivo jej pošvy.

“No.., kde je film? Ak mi to nepovieš necháme ťa tu visieť zopár hodín. Budeš mať tak natiahnuté cecky, že nebudeš potrebovať podprsenku, jednoducho si ich prehodíš dozadu ponad plecia. S pičou však budeš mať starosti, pretože malé pysky sa ti budú vytŕčať ešte aj z nohavičiek. Tak, čo….?“

Marína však len bolestne stenala a chrčala, nebola schopná odpovedať.

“No, tak dobre.” – povedala žena, vzala do ruky dlhú, tenkú oceľovú ihlu, zboku priložila jej hrot k prsníku Maríny a potom ju najskôr prudkým pohybom doň zapichla. Po prerazení pokožky pomalým pohybom zatláčala ihlu stále hlbšie do vnútra prsníka Maríny, až kým sa vo forme malého špicatého kopčeka nezačala vynárať na jeho druhej strane. Marína jej počínanie doprevádzala bolestným revom a nárekom, tiekli jej slzy a sliny. V mieste vpichu jej vyrašilo niekoľko kvapiek krvi ktoré stiekli po prsníku Maríny a odtiaľ ďalej nadol po jej boku. Žena prudkým, nečakaným pohybom prebodla pokožku trýzneného prsu a ďalej zatláčala dlhú ihlu k druhému prsníku Maríny. Keď ho dosiahla niekoľkokrát ihlu zatláčila v pred a vzad, akoby sa jej doň nedarilo vniknúť. Bolesť sa teraz trochu zmenšila, pretože Marína prestala jačať a iba so vzlykmi prestrašene sledovala, čo sa s ňou deje. Vždy keď sa hrot ihli dotkol pokožky jej prsníka prudko sa nadýchla, ale mlčala. Bola ochotná urobiť čokoľvek aby sa oslobodila, ale to čo od nej požadovali bolo však nemožné. Žena po celý čas pozorovala tvár Maríny a v jednom nečakanom okamihu jej prudkým pohybom prebodla i druhý prsník, tak že ihla sa vynorila na jeho druhej strane. Marína pod vplyvom novej trýzne opäť bolestne zrevala. Žena počkala kým sa Marína trochu upokojí.

“No, máš opäť jednu príležitosť aby si mi prezradila svoje tajomstvo. Priznám sa, že ťa obdivujem, ja by som to tak dlho nevydržala. Pravda u FBI je dôkladný výcvik. Alebo snáď u CIA ? No, kde je film ?“

Marína zastonala: “Prisahám, že nie je a ani nikdy nebol žiaden film. Ja som fotografovala iba priečelia domov.“

“Vporiadku. Aby si videla aká som férová, tak ti najskôr poviem aké budú moje ďaľšie kroky a potom ti znovu zopakujem otázku.

Tak teda, mám ešte deväť takýchto ihiel. Z nich ti štyri z rôznych smerov zabodnem do ceckov, ďaľšie štyri do veľkých a malých pyskov tvojej piče a poslednou ti prebodnem poštevák. Keď s tým budem hotová necháme ťa tu vysieť až kým sa neskľudníš.

Potom zavediem do ihiel elektrický prúd. Neboj sa nebude ťa to triasť, ihli sa iba rozpália. Trošku ti prihrejeme cecíky a ak to nebude stačiť tak i pičku. Opekané mäsko. Máš ho rada, však?“

“Prosím, neubližujte mi,” prosila Marína, “Urobím čokoľvek. Ak chcete budem vašou otrokyňou. Alebo môžete za mňa požadovať výkupné, môj otec je bohatý a určite zaplatí. Prosím.“

“Ľutujem dievčatko. Ja by som do toho istotne išla a myslím, že ani chlapci by neboli proti. Si celkom dobrá kosť a určite by si mala na trhu dobrú cenu a aj pretiahnuť ťa musí byť zážitok, hoci to ja neviem posúdiť. Ba myslím si, že by si sa rýchlo naučila skvelo aj lízať, čo nieje nepodstatné hľadisko. No žiaľ nepatríš ani mne, ani niektorému z chlapcov a teda ak by som ťa pustila, alebo predala tak by som predala niečo čo mi nepatrí a v tom prípade by som sa čoskoro ocitla na tvojom mieste, čo by ma nepotešilo. Prečo, to v tomto okamihu vieš najlepšie posúdiť zo všetkých ľudí na svete práve ty .“

Medzitým vzala ďaľšiu ihlu. Táto bola oveľa kratšia ako predošla ale o to hrubšia. Ihlu spredu zabodla do bradavky pravého prsníka Maríny až po krúžom ktorý sa nachádzal na jej konci. Počas tohoto úkonu jeden z chlapíkov pevne uchopil prsník mučenej Maríny, aby sa i napriek jej šklbajúcemu telu bradavka príliš nepohybovala. Následne obdobným spôsobom zabodli ďaľšiu ihlu i do druhého prsníka vrieskajúcej Maríny. Keď s tým boli hotový, chlapík uchopil závažia ktoré mala Marína navešané na prsníkoch, nadvihol jej prsia nahor a natiahol jej ich vodorovne tak, že telo Maríny vysiace na reťaziach sa trochu posunulo dopredu. Poslednými dvomi ihlami prebodla žena Marínine prsníky zvislo, zdola nahor. Keď muž pustil závažia, tieto tak silno trhli prsníkmi Maríny, až sa z jedného prsníka zošmykli pričom štipce poškriabali jeho hrot, zanechavájúc za sebou dlhé, krvácajúce škrabance. Z ihiel zabodnutých do prsníkov Maríny taktiež vytekala krv a v úzkych prúžkoch stekala nadol! po jej bruchu.

Chlapík strhol štipce so závažiami i z jej druhého prsníka, ale to teraz pre Marínu neznamenalo žiadnu výraznú úľavu. Žena si teraz pokľakla pred Marínu a zabodla ihlu do jedného z jej závažím natiahnutého pysku, následne i do druhého. Marína zvrieskla od novej bolesti. Keď boli obe ihli riadne zabodnuté na svojich miestach, žena strhla z pyskov štipce so závažiami následkom čoho sa pysky pošvy Maríny trochu zmrštili no svoj pôvodný tvar nenabudli a i naďalej ostali trochu natiahnuté. No i toto ich zmrštenie bolo dostatočné na to, aby sa hroty ihliel ktoré boli do nich zabodnuté dostali do kontaktu s ostatnými časťami jej pičky. Potom sa žena začala venovať jej veľkým pyskom, jednému po druhom. Najprv jednému a potom i druhému veľkému pysku. Silno ich uchopila medzi palec a ukazovák, potiahla ich smerom nadol a potom ráznym, rozhodným pohybom ich prepichla ihlou. Napokom sa i posledná ihla dostala na svoje miesto, prepichnúc smerom zhora nadol pošteváčik Maríny.

Marína revúc od bolesti sa zvíjala a zašklbávala, potom jej rev prešiel v chrčanie a napokon stratila vedomie.

Keď opäť nadobudla vedomie ležala na studenej betónoveje podlahe. Ihli mala ešte stále zabodnuté v prsníkoch a pyskoch pošvy, ale teraz ju to až tak veľmi nebolelo skôr iba brnelo. Chcela ich vytiahnuť no ruky mala spútané za chrbátom. Rozhliadla sa. Bola stále v tej istej miestnosti, iba ju odvesilili z reťaze a spútali jej ruky za chrbátom. Žena i obaja muži tam ešte stále boli.

“Teraz ti rozviažem ruky”, povedala žena, ktorá ju doteraz trýznila, ” ale to neznamená, že si môžeš ihli vytiahnuť. Ak sa o to pokúsiš, aj tak by sme ti to nedovolili a na dôvažok si môžeš byť istá, že by som ti ich zabodla späť a ešte k tomu na nové miesta.“

Potom sa k nej sklonila, otočila dievčinu ležiacu na chrbáte na bok a rozviazala jej ruky. Marína ani nepípla.

“Vstaň!” prikázala jej žena.

Marína sa postavila iba s ťažkosťami, pretože ihli medzi jej nohami pri každom sebemenšom pohybe naťahovali malé a veľké pysky jej pošvy a nadôvažok neustále bodali do jej stehien. Veď i stáť mohla normálne, iba mierne rozkročená.

“Tak, kde je ten film ?“

Marína sa rozplakala: ” Žiadny film nieje. Chcela som odfotiť iba budovu ale zabudla som založiť film do fotoaparátu. Prosím, verte mi! Študujem architektúru v Arlingtonea do New Yorku som prišla kôli budovám. Na hoteli nájdete ostatné filmi, ktoré som včera vyfotila a poznámky k svojej štúdii. Prisahám, že ani neviem čo som vyfotila. Vo fotoaparáte nebol ani film a ani som nič nevidela. Neviem čo vlastne chcete, a ani prečo ste ma sem odvliekli.“

Na svojich mučiteľov však viditeľne nezapôsobila. Žena iba stála pred ňou mierne rozkročená a čakala. Bičom, ktorý držala v ruke si pošvihávala po dlani. Chvíľu pozorovala Marínu a napokon vytiahla z vrecka mobilný telefón a vyťukala číslo.

” Dievča je úplne hotové. Podľa mňa hovorí pravdu.”

Chvíľku počkala.

” Nie. Nemyslím, že by malo význam ďalej na ňu naliehať. Som si istá, že film neexistuje. Podľa mňa ju zlikvidujme a tým je celá záležitosť uzavretá.”

Opäť chvíľku čakala.

” Čože ?”, vykríkla ale vzápätí pokojnejším hlasom pokračovala, ” ako si želáte pane, Vy ste šéf.“

Odložila telefón a obrátila sa k Maríne:” Máš kurevské šťastie, ty špinavá suka. Neviem čím si zapôsobila na šéfa, ale rozhodol, že ťa máme pustiť. Ale niečo ti musí byť jasné – ak pôjdeš na políciu alebo niekomu niečo povieš o tom čo sa tu udialo tak ťa zlikvidujeme. Vieme o tebe všetko, adresu, meno a aby si neupadla do omylu prezradím ti i to, že ťa najdemi i v Ríme alebo kdekoľvek na celom svete.“

Pristúpila k Maríne a začala vyťahovať ihli z jej tela. Pri každom pohybe Marína zasypela a zastonala, i vyťahovanie ihiel jej spôsobovalo bolesť. Keď boli jej prsníky zbavené ihiel, žena poodstúpila: “Z pičky si vytiahni sama, ihli prosím vráťiť, ešte ich budem potrebovať.“

Marína sa pokúsila vytiahnuť ihli, ale šlo jej to dosť ťažko. Každý pohyb pri ich vyťahovaní jej spôsoboval takú istú bolesť ako keď jej ich žena zabodávala. Napokon sa pozviechala a prudkými pohybmi povytrhávala ihli z pyskov svojej pošvy. Po vyňatí každej ihli vykríkla a zachvela sa. Najväčšiu bolesť jej spôsobilo vytiahnutie ihli, ktorú žena zarazila do jej pošteváčika. Keď napokon odstránila i túto ihlu, dlho si masírovala strýznené prsníky a pičku v očákavaní, že to zmierni jej bolesť. Rany jej už nekrvácali, ale postihnuté časti tela Maríny boli pokryté pásikmi zaschnutej krvi. Jeden z mužov jej priniesol šaty, lepšie povedané to čo z nich ostalo. Nohavičky, roztrhnuté na tri časti, ako aj podprsenka boli celkom nepoužiteľné. Blúzka, tak ako si ju bolo možné obliecť veľa nezahaľovala, jeden prsník sa jej z nej neustále vytŕčal, nech akokoľvek blúzku upravovala, blúzka bola na mnohých miestach potrhaná. Ani sukňa nebola v lepšom stave. Na páse si ju musela stiahnuť kusom špagátu.

Jediná súčasť jej odevu ktorá ostala neporušená boli jej sandále.

Keď sa Marína obliekla, zaviazali jej oči a odviedli ju niekam. Potom ju posadili do auta. Nevedela kam ju vezú, ani to čo sa s ňou stane. Bála sa. Veľmi sa bála. Niekde v kútiku duše dúfala, že ju skutočne pustia, ale súčastne sa bála, že jej to povedali iba preto aby bola v kľude kým ju nezastrelia. Napokon auto zastavilo a vytiahli ju von. Počula ako otvorili kufor vozidla, voľačo vyložili a potom počula ako sa auto vzdialilo. Chvíľku ešte vyčkávala.

Sňala si pásku z očí. Stála na okraji opustenej okresnej cesty, okolo nej batožina ktrorú zanechala v hoteli. V diaľke videla veľké, čierne auto, ale bolo už tak ďaleko, že nepoznala jeho typ a ani vo farbe si nebola istá. Otvorila kufor a obliekla si nohavičky, pančuchy a nohavice. Na roztrhanú blúzku si natiahla pulóver a namiesto sandálov si obula tenisky. Keď sa ako tak dala do poriadku a vydala sa smerom, ktorým videla odchádzať auto. Domnievala sa, že tým smerom je New York a teda i najbližšie letisko z ktorého môže opustiť túto krajinu.

Navždy !