Povídka “Rozlúčková párty”

Pracovala som v kancelári blízko môjho bydliska ako upratovačka a už je tomu viac než rok, čo po jednej oslave na pracovisku, moja kolegyňa Marica dôkladne zmaľovala môj nahý zadok liskovým prútom. Odvtedy každý deň na pracovisku vyprášila moju nahú zadnicu kefou na vlasy, okrem piatkov, keď som nahá absolvovala výprask trstenicou od nej a jej priateľky u nej doma.

Ešte poldruha roka panoval tento idylický stav. Potom sa mi vyskytla príležitosť vymeniť svoj byt za byt v centre mesta. Naviac to bol byt v obytnom dome, bol to síce domovníka, ale majitelia obytného domu ho chceli odpredať v ňom bývajúcemu domovníkovi. Žiaľ, pokiaľ sa odpredaj bytu nezrealizuje musela som ako vedľajšie zamestnanie vykonávať prácu domovníka. To by už bolo na mňa priveľa a tak som s ľútosťou podala výpoveď vo svojom zamestnaní, samozrejme výpovednú lehotu ešte riadne odpracujem. Keď sa to dozvedeli moje spolupracovníčky rozhodli sa moju rozlúčku spojiť s víkendovým pobytom pracovného kolektívu. Podľa plánu sme sa chystali do prenajatého domu v Malinove. Malo to tú výhodu, že to bolo lacnejšie než pobyt v hoteli alebo penzione, ale na druhej strane v prenajatom dome nebol personál a tak si všetky potreby musel zabezpečovať prenajímajúci. Obvykle som sa doteraz organizovaných spoločných akcii nezúčastňovala, ale teraz, keďže to malo byť spojené i s mojou rozlúčkou som sa nemohla nezúčastniť. Obzvlášť potom, keď mi Marica prezradila, že pri tejto príležitosti bude prevedené i už dávno prislúchajúce zasvätenie. Toto samozrejme pozostávalo z toho, že mi kolegyne poriadne vyprášia zadok. To akým spôsobom to bude prevedené mi nebola Marica ochotná prezradiť, urobila iba toľko, keďže ju ostatné kolegyne poverili zadovážením trestného nástroja, že mi prepustila právo jeho nákupu. Aj to je viac ako nič, pomyslela som si a druhého dňa poobede, po skončení práce som sa vydala do mesta. Prešla som viaceré miesta kým som napokon kúsok od Margaretinho mostu, neskončila na do kopca sa šplhajúcej Ružovej ulici, v jednom obchode s jazdeckými potrebami a vybavením. V pamäti som mala ešte čerstvé spomienky na príjemné pocity spojené s bičovaním jazdeckým bičíkom a preto som sa rozhodla, že si jeden zakúpim na nastávajúci výlet. Ak bolo problémom doterajšieho hľadania to, že som nič nenašla, potom tu bola problémom bohatá ponuka. Už som si dlhšiu dobu prezerala a vyberala z ponuky najrôznejších jazdeckých bičíkov, keď ku mne pristúpila predavačka a spýtala sa čím mi poslúžiť. Mohla byť odo mňa staršia iba o jeden, dva roky, dokonale oblečená a nalíčená a v jej otázke zaznel povýšenecký aristokratický podtón. Trochu som prišla do pomykova a odpovedala som jej, že je tu taká veľká ponuka jazdeckých bičov, že si neviem vybrať a v rozrušení som sa jej ešte navyše opýtala či ich nemôžem vyskúšať. Predavačka na to trochu afektovaným ale teraz už jednoznačne povýšeneckým tónom povedala, že v obchode majú všeličo, ale živého koňa zatiaľ nie!! Jej tón a odpoveď ma tak rozčúlila, že som sa rozhodla priviesť ju do pomykova tentokrát ja a tak som zaujala flegmatickú polohu a udiveným hlasom som prehlásila: ” Veď ja som ich ani nechcela vyskúšať na koňovi, ale na svojom zadočku, pretože na to by som potrebovala bič. “

S posmešným úsmevom na tvári som očakávala výraz údivu na namaľovanej tvári povýšeneckej dievčiny. No ak sa niekto prekvapil, tak som to bola ja, pretože predavačka odpovedala: ” To je úplne iná situácia, to samozrejme vyriešime. “

Podišla k vchodovým dverám, zamkla ich a umiestnila na ne tabuľku s nápisom ” Technická prestávka”, potom sa otočila ku mne a požiadala ma aby som ju nasledovala do skladu. Čo sa dalo robiť, pobrala som za ňou. Keď som ju dostihla, ona už odkladala tovar z jednej zo stredných políc regálového stojanu a keď skončila, zdvorilo ma požiadala:

“Položte sa prosím na vypráznenú policu a uchopte stredné dve nosné tyče regálu. ” Keď som splnila jej žiadosť, dodala:

“Najlepšie bude ak Vám pripútam obe ruky, pretože potom sa nebudete môcť počas skúšania príliš vrtieť. “

S tým mi pripevnila zápästia oboch rúk ku kovovým tyčiam regálu pomocou krátkych, silných kožených remienkov.

S tým istým zdôvodnením ma pripútala, približne asi ako dlaň širokým koženným pásom, cez driek k polici na ktorej som bola položená a taktiež oba členky ďaľšími dvomi remeňmi k kovovým nohám regálu. Čo sa toho týka mala pravdu, pretože ako som tam tak stála mierne rozkročená s trupom skloneným v pravom uhle na policu, skutočne som sa nempohla príliš pohybovať počas “skúšky”. Predavačka priestor za mňou usilovne vyprázdňovala, aby mala počas predvádzania tovaru dostatočný priestor.

Keď skončila, prišla ku mne a oznámila mi: ” Na účinnosti jazdeckých bičíkov by sa veľmi negatívne prejavilo, ak by ste mali oblečené nohavice. “

Následne mi horko-ťažko rozopla gombík na tesne ma obopínajúcich rifliach a po dlhšom snažení sa jej ich podarilo stiahnuť mi ich až ku členkom. Ako obvykle som samozrejme ani teraz nemala nohavičky.

Túto skutočnosť predavačka zaznamenala s radosťou a poznamenala: ” Je veľmi potešiteľné, že ste sa ku skúšaniu tak predvídavo obliekli. “

A ihneď štebotala ďalej:

“Podľa nej, aby som mohla dôkladne posúdiť kvalitu každého z bičíkov musím obdržať aspoň 25 šľahov, a ona by mi skutočne nedoporučovala menej. “

Prikývla som na znak súhlasu a požiadala som ju aby sme už konečne začali.

Ona odbehla a vzápätí sa vrátila v náručí s plnou ponukou, celkom s 11 jazdeckými bičíkmi a spýtala sa s ktorým si prajem začať. Popravde som odpovedala, že neviem.

“Nevadí,” odpovedala “máme čas, postupne vyskúšame všetky. “

S tým sa pustila do práce a postupne mi každým bičíkom vysádzala po 25 šľahoch na môj nahý zadok. Počas šľahania komentovala kvality jednotlivých bičíkov, u jedného zvuk, u druhému vypracovanie a u ďalšieho aké krásne a hlboké stopy zanecháva na mojom nahom zadku. Ba čo viac, tromi bičíkmi ktoré považovala za najlepšie ma vyšľahala ešte raz, ale tentokrát mi s každým z nich vyťala po 50 šľahoch na nahú zadnicu. Takže som mohla napokon napočítať 425 stôp bičíkov na mojom zadku. Napokon som si jeden z jazdeckých bičíkov vybrala a požiadala som ju aby ma odviazala, že by som chcela zaplatiť.

V tedy sa chytila za hlavu a povedala:

“Počkajte ešte prosím, teraz ma napadlo, že máme ešte tri nové biče. Nie sú to síce jazdecké bičíky, ale biče akými kočiši poháňajú konské záprahy a sú i o niečo drahšie, ale bola by škoda odísť bez vyskúšania i týchto. “

A ani nevypočujúc moje nesmelé protestovanie, ihneď priniesla tri nové biče. Požiadala o krátke strpenie, pretože k ich použitiu je potrebné trochu viac miesta, ale hneď to vyrieši. A tak sa i stalo, pretože behom piatich minútu voľnila za mnou priestor približne o rozmeroch 4 x 4 metre a prikročila k vyskúšaniu novo prinesených bičov. Aj tentoraz mi s každým z nich zasadila po 50 šľahnutiach na môj strýznený zadok, pričom počas šľahnia neustále vyzdvihovala kvality práve používaného biča, akú má ohybnú rokovať, aká je tenká a ohybná jeho koženná žila, aké má prekrásne vypracovanie a že sú to kúsky na večnosť.

Povedala:

“Škoda, že nemôžete vidieť ako takmer po každom šľahu navrie prekrásny šľahanec, a verte stopy týchto bičov budú zdobiť Vašu zadničku celé mesiace ak nie na trvalo. “

To som jej bez pochybností uverila, obvzvášť s ohľadom na to, že na druhom konci biča bol môj zadok. Napokon mi uvoľnila putá a ja som kúpila jeden jazdecký bičík a priznávam i jeden pohoničský bič. Predavačka mioba zabalila a keď som jej ich zaplatila odprevadila ma až k dverám a trochu smutne povedala:

“Škoda, že nemáte viac času, pretože s radosťou by som Vám predviedla kvality bičov i pri použití na chrbáte. ” Pri týchto slovách som i napriek práve absolvovanému bičovaniu ne nohla potlačiť úsmev. Keď som už prešla dverami ešte zvolala, že aj keď nebudem chcieť nakupovať, aj tak si u nej môžem kedykoľvek vyskúšať ktorýkoľvek kus tovaru ponuky obchodu. Odpovedala som jej, že budem rada a ona na to pristúpila ku mne a do ruky mi vtlačila vizitku, aby som jej pred svojov návštevou mohla zatelefonovať.

Vizitku som si odložila a odišla som domov.

Po uplynutí troch týždňov som sa pripravovala na zajtrajší výlet nášho pracovného kolektívu. Bola som vzrušená, pretože som vedela, že absolvujem zasvätenie no akým spôsobom o tom som nemala ani tušenie. Cesta plynula bez udalostí, zastavili sme sa iba v malej obci pri upätí Malinova, prevziať kľúče od správcu domu. Za hodinu zastavili obe autá, v ktorých sa nás všetkých deveť viezlo, na konci lesnej cesty a my sme vošli do domu. Dievčatá sa rutinovane urobili poriadok a o hodinu už praskal oheň v krbe. Všetky sme sa vybalili a rozmiestnili po izbách. Večer o šiestej sme sa zišli v jedálni a pripravovali večeru, pravdaže i ani o alkohol nebola núdza. O siedmej sme sa navečerali a už poriadne ubudlo i z nápojov, keď sa naša predáčka Gabriela ujala slova.

“Všetky viete, že Katarína od nás odchádza a tento výlet je teda súčastne i jej rozlúčkou. Pri nástupe k nám sme ju mnohé odsudzovali, pretože sa k nám dostala po protekcii a preto sme ju ani neprijali v obave, že sa medzi nás dostala donášačka. Za uplynulú dobu veľakrát dokázala, že hoci sa jej prihodili také udalosti za ktoré sa mohla právom sťažovať ona to predsa neurobila. No neprikrášľujme veci, jej práca nebola často práve najkvalitnejšia. Teraz už môžem prezradiť, že za tieto nedostatky aj bola Maricou a mnou trestaná, veru bola za ne dôkladne vyšľahaná po nahej zadnici. Preto si myslím, že by sme ju mali takto dodatočne prijať medzi seba a zasvätiť ju. Katarína užvie, že sa to dnes udeje ako aj, že to bude trochu bolestivé ale súčastne s tým je tu z vlastnej vôle. Takže, podľam ňa prikročme k zasväteniu. “

Vtedy som sa vlastne dozvedela čo to obnáša. Pravidlá boli veľmi jednoduché, “zasväcovaná”, v danom prípade, ja, sa musí zobliecť a nahá sa prehnúť cez stôl. Potom jej hornú časť tela prekryjú dekou a od každej dostane po piatich šľahnutiach jazdeckým bičíkom po nahej zadnici tak, že po piatom šľahu povie bičujúca svoje meno. Charakteristiku týchto úderov by som si mala zapamätať. Potom sa zaháji samotné “zasvätenie”, ktoré pozostáva z toho, že ma niektorá z nich, teraz už však bez povedania svojho mena, šľahne jazdeckým bičíkom po vystrčenej zadnici. Po každom šľahu bičíkom musím povedať meno osoby o ktorej si myslím, že mi šľahnutie zasadila. Aby to nebolo také jednoduché musím behom vysádzania šľahnutí tri krát uhádnuť ktorá ma práve šľahla po zadku, dvakrát mi iba povedia, že som uhádla meno svojej trýzniteľky, ale zdvihnúť sa zo stola a tým ukončiť “zasvätenie” budem môcť až po uhádnutí mena tretej mučiteľky. Ak neuhádnem mená troch trýzniteliek behom vysádzania tridsiatich šľahnutí, tak aby to bolo vzrušujúcejšie v prípade uhánutia dvoch mien ma ako trpiacu stranu vyviažu nahú na stôl kde strávim hodinu, pri uhádnutí mena aspoň jednej mučiteľky budem vyvizaná na “pranieri” dve hodiny a ak neuhádnem ani raz čas vyviazania vzrastie na tri hodiny ale pred tým obdržím ešte naviac od každej účastníčky “zasvecovania” po 40 šľahnutiach bičíkom po holom zadku.

Začalo sa “zasväcovanie”. Postupne dopadali šľahy bičíka na môj vystrčený zadok a ja som po každom šľahnutí povedala náhodne meno niektorej svojej kolegine, ale vždy sa ozval iba len veselý smiech a odpoveď, že som zasa neuhádla.

Boli sme už v dvanástom kole a stále nič. Šľahnutia však neustávali a stále hlasnejšie plieskali na mojom nahom zadku.

Aj dievčatá sa stále zlepšovali v bičovaní a stále silnejšie šľahali moju zadnicu. Pravda bolo možné i to, že tie čo mašľahali na začiatku zasadzovali údery trochu menšej intenzity, pretože ma ľutovali, ale ako plynuli minuty a počet sčervenalých pásikov na mojom trýznenom zadku neustále narastal a ja som ešte stále nemo, bez stonania znášala bitku vďaka mojej v minulosti nespočetnými bičovaniami vytrénovanej zadnici. Teraz by už žiadna z nich nedbala aby bolo na mne vidieť i trochu iné prejavy bičovania než iba rozrastájúca sa pavučina červenofialových pásikov na mojej vystrčenej zadnici.

Dostali sme sa do posledného, tridsiateho kola keď som už obdržiavala posledných tridsať úderov bičíkom a ešte stále som neuhádla meno ani jednej exekútorky. Pranier bol už istý, ale či pred ním obdržím od dievčat ešte jeden dôkladný výprask záviselo od posledného bičovania, ak neuhádnem potom obdržím od každej z nich ďaľších štyridsať šľahov na moju už dosť strýznenú zadnicu. Kdo teraz šľahal moju zadnicu, ovládal jazdecký bičík takou silou a zručnosťou, že som nemala najmenšej pochybnosti o tom, že trýzniaci nástroj je v rukách Marici. Keď posledný krát plesol jazdecký bičík na mojom nahom zadku, chvíľku som premýšľala a potom som vyslovila meno jednej svojej kolegyne.

Dievčatá prepukli v taký nespútaný jasot, že som opäť neuhádla až som skoro oľutovala, že som im dala príležitosť na ešte jedno zbičovanie mojej strýznenej zadnice. Ich to samozrejme vôbec nezaujímalo, boli zaujaté iba mojím vyväzovaním, ale v nastalom hurhaji som začula ako si hovorili, že teraz už budem určite nariekať. Keď ukončili moje vyviazanie, po krátkej porade započali opätovne s mojím bičovaním. Ale toto prebiehalo ináč ako predošlé, pretože kým predtým boli jedinými zvykni iba svištanie jazdeckého bičíka a zvučné plieskanie keď znovu a znovu dopadal na moju nahú zadnicu, pretože mi žiadna z nich nechcela uľahčiť hádanie hlasným rečnením, teraz však zavládla atmosféra ako na ľudovej veselici a len sa tak hrnuli hlasité výkriky a povzbudzovanie exekútorky ktorá sa práve zaoberala mojím bičovaním. Moje mučiteľky aj robili všetko čo bolo v ich silách, pretože každá z nich chcela pre seba získať uznanie, že pri jej exekúcii som sa zlomila a začala som nariekať.

Výnimkou bola iba Marica, ktorá mi síce i teraz dôkladne vyprášila zadnicu, ale videla som na nej, že nechce za každú cenu dosiahnuť môj nárek, pričom ona by mala zo všetkých dievčat najväčšiu šancu avšak vedela, že je moja stýraná zadnica je od nespočetného množstva úderov bíčíka už tak znecitlivená, že vykríknem iba vtedy ak ja sama budem chcieť. Kým sa skončilo moje bičovanie bolo už dávno po ôsmej hodine, takže po uplynutí troch hodín ktoré ešte strávim vyviazaná na pranieri bude už po pol dvanástej. Kolegine si ma ešte nejakú dobu doberali a popichovali, ale potom sa postupne pobrali ľahnúť do svojich izieb.

O pol jedenástej už sedela pri stole slúžiacom ako pranier iba Marica. Pomaly vstala a prešla za mňa.

” Ešte ma chceš bičovať ?” ticho som sa jej opýtala.

” Kdeže by,” odpovedala, “len som sa zamyslela nad tým, že aká je to škoda, že odídeš. “

” Nesmúť, však tie ranné bičovačky boli iba takými zábavkami a ak chceš v piatky budem i naďalej chodiť k tebe domov. “

Smutne sa usmievajúc Marica odpovedala: ” Samozrejme, že chcem, ale ty na to zabudneš. No nechajme to. “

Z vrecka vybrala téglik, v ktorom bola masť čiernej farby s vynikajúcimi hojivými účinkami na krvné podliatiny a jemne mi ním začala natierať strýraný zadok. Potom, hladiac rukou pysky pipiny a pošteváčik, poľahky našla môj “G”-bod a dopomohla mi k ohromnému vyvrcholeniu. V noci so sa vykradla do lesíka blízko domu a vybavená niekoľkými ohybnými prútmi som sa nahá vkradla do Maricinej izby. Ponúkla som jej, že môže so mnou robiť všetko čo len chce, ale ona sa v tú noc zaoberala iba mojou pipinou a štípajúcim prútom šibala moju zadnicu iba keď som bola na vrchole, aby takto ešte viac vystupňovala moju rozkoš.

Na druhý deň ráno keď som vstala vysvitlo, že ešte nieje koniec mojim víkendovým útrapám, pretože kolegyne vymysleli, žepri príležitosti môjej rozlúčky a odchodu na nové pôsobisko pripravia pre mňa “trstenicový” beh samozrejme za mojej aktívnej účasti. No, už len toto chýba mojej večer stýranej zadnici – pomyslela som si – ale prikývla som.

V tedy už boli prípravy v plnom prúde a dokonca už pre mňa vyznačili bežeckú trasu. Nebola príliš dlhá, ale v jednom častiviedla cez úsek porastený pŕhľavou dosahujúcou výšku postavy človeka. Mala ešte jeden ťažký úsek, kde by som mala prekonávať svah s takmer 45 stupňovým stúpaním. Tu budem musieť ísť pomaly po štyroch. Samozrejme, dievčatá vyznačili práve tento úsek pre moje palicovanie, pretože tu určite nebudem môcť bežať. Celkom budem musieť absolvovať päť kôl, samozrejme úplne nahá a úsek porastený pŕhľavou musím prekonávať tak, že po celú dobu budem mať ruky zdvihnuté nad hlavou, pretože ak nebudú vidieť moje ruky potom sa toto kolo nebude počítať do celkovej vzdialenosti. Časový limit na jedno kolo stanovili na desať minút a akékoľvek jeho prekročenie bude “odmenené” stovkou šľahnutí trstenicou a dvojhodinovým vyviazaním. Začiatok behu stanovili na dobedňajšiu 11 hodinu. To ma potešilo, pretože takto koncom októbra bolo ráno dosť chladno a vtedy šľahnutie trstenicou oveľa viac štípe.

V stanovenom desať minútovom limite určite nedokážem trať zabehnúť, takže sto rán trstenicou a vyviazanie je už isté – pomyslela som si. Aj keď úsek stúpania mal dĺžku asi 30 metrov a nech sa dievčatá na ňom akokoľvek rozostavia môžem od každej z nich utŕžiť najviac po štryroch – piatich šľahnutiach, čo je najviac štyridsať šľahov za jedno kolo, čiže behom piatich kôl neobdržím viac než dvesto šľahnutí – takto som kalkulovala priebeh “trstenicového” behu – nebude to síce príjemné ale znesiteľné. Preto som znovu navštívila Maricu v jej izbe a požiadala som ju, aby mi ešte trochu ošetrila boľavý zadoček, ktorý ešte dnes očakávajú ťažké chvíle a ona sa ho ihneď ujala. Nahá som si ľahľa na brucho a spôžitkom som vychutnávala ako Marica hýčka moju zadničku. Rozhodla som sa, že vstanem až na zahájenie môjho rozlúčkového behu.

Keď nastal čas, tak som zostúpila do spoločenskej miestnosti tak ako som bola nahá, a povedala som dievčatám, že som pripravená a môžeme ísť. Niektorá z nich navrhla aby mi zaviazali oči a tak ma priviedli na miesto štartu. ” Kľudne” – precedila som cez zuby – ” ak od toho závisí vaše šťastie ” a strpela som aby mi šatkou zaviazali oči a vyviedli mavon. Keď sme došli na miesto štartu, sňali mi šatku z očí a jedna z nich tam ostala so mnou. Jej úlohou bolo aby ma odštartovala, počítala ubehnuté kolá a sledovala či počas prechodu cez úsek porastený pŕhľavou držím ruky nad hlavou. Ostatné odišli aby zaujali svoje miesta v stúpajúcom úseku, mieste môjho nastávajúceho palicovania.

Toto sa veľmi dobre vyvíja – pomyslela som si – pretože som vedela od Marici, že ona sa môjho “trstenicového” behu nezúčastní a teraz bola z neho vynechaná i táto moja kolegiňa. Takže v stúpaní ktoré budem musieť prekonávať po štyroch ich na mňa čaká iba šesť. Pravda, rozhodli, že i rozhodkyňa ma môže šľahať keď pobežím okolo nej a mala i čerstvo odrezaný lieskový prút, ale keď prebehnem okolo nej bude rada ak mi dokáže vyťať aspoň jednu ranu a nie štyri alebo päť šľahnutí, ako keby bola v úseku so stúpaním.

Počkali sme dohovorených desať minút, aby dievčatá mohli zaujať svoje pozície v úseku trate so stúpaním. Síce sme nemohli vidieť či sú už tam, pretože les nám zakrýval výhľad na stúpanie, ale ak za desať minút ešte nezaujali svoje pozície nech to vyčítajú sebe. Takže na pokyn rozhodkyne som zaujala regulárnu štartovaciu polohu v podrepe.

Zaznelo: “Pripraviť sa… Pozor… “

Naklonila som sa dopredu a vysoko vyzdvihla svoj nahý zadok a čakala som.

Keď Ruženka, určená rozhodkyňa, vydala povel ” Štart” tak mi súčastne s ním alebo o okamih skôr zasadila poriadny úder lieskovicou na vystrčenú nahú zadnicu.

Ja som samozrejme prudko vyskočila a rozbehla sa, ale po niekoľkých krokoch zaznel Ruženkyn hlas: ” Predčasný štart.

“Čo som mohla robiť, otočila som sa a znovu zaujala štartovaciu polohu, ale teraz som bola opatrnejšia, pretože i keď znovu plesla lieskovica na mojom nahom zadku o čosi skôr, než zaznel povel ” Štart ” tentokrát som sa po šľahnutí iba zachvela a iba okamih po zaznení povelu som vyrazila v pred. Zbytočne, pretože po ubehnutí niekoľkých metrov ma Ruženka opäť zastavila. Veľmi som sa nahnevala, pretože som vedela že som predčasne nevyskočila a v zlosti som Ruženku počastovala niekoľkými nevyberanými slovami. No tým som dosiahla iba to, že za urážku rozhodkyne som sa musela predkloniť, rukami si uchopiť členky rozkročených nôh a Ruženka mi na môj vystrčený zadok vysádzala dvadsaťpäť tvrdých rán lieskovicou. Vtedy som si uvedomila, že beh bude predsa len ťažší než som si myslela.

Tretí štart sa konečne podaril. Pravda, tentokrát som nielen vyčkala na povel, ale v hlbokom predklone s vystrčeným zadkom som povedala Ruženke, ktorá neleniac ma po ňom mohutne šľahla i druhýkrát, že až budem môcť vyraziť nech mi jeden úder zasadí na chrbát. Tak som tam stála v hlbokom predklone s vystrčeným zadkom, na od bolesti sa chvejúcich nohách a ťažko dýchájúc som znášala ako mi rozhodkyňa, už okrem doteraz uštedrených dvoch úderov, zasadila na od včerajšieho bičovania ešte citlivý zadok ďaľších tridsať nemilosrdných šľahnutí. Konečne, po tridsiatich úderoch som dostala i jedno šľahnutie i po chrbáte a mohla som vyraziť.

Po ubehnutí dobrých štyridsiatich metrov som dorazila k úseku porastenému pŕhľavou. Zdvihla som ruky nad hlavu, aby mi nebodaj tá hnusná Ruženka nenapálila ešte jedno kolo naviac. Pŕhľava takto samozrejme bez prekážok zasahovala spredu moje stehná, brucho a prsníky ba čo viac, nech som si behom prechodu akokoľvek dávala pozor niekoľkokrát zasiahla i moju pičku.

Úsek s pŕhľavou mal dĺžku približne tridsať metrov a keď som zneho konečne vybehla, objavil sa predo mňou chodníček vinúci sa k okraju lesíka. Lesná cestička bola po oboch stranách porastená lieskovými kríkmi a bolo na nich ešte dobre vidieť,že moje kolegine poriadne spustošili ich tenšie výhonky. Takýto bol aj ten ktorým pred chvíľkou Ruženka vyšľahala moju strápenú zadničku. Behom poklusu mi hlavou prebleskla otázka prečo moje kolegine odrezali z lieskových kríkov tak veľa prútov.

Odpoveď som dostala keď som obehla lesný výbežok a zamierila som k úseku trate so strmým stúpaním, kde na mňa malo čakať šesť kolegíň aby ma vyšľahali počas jeho prekonávania. Ale keď som sa rozhliadla neverila som vlastným očiam, pretože po oboch stranách strmo stúpajúceho chodníka asi vo vzdialenosti jeden a pol metra, ma očakávalo aspoň osemdesiať – devedesiať ľudí, mužov i žien a každý mal v ruke lieskový prút. Tento pohľad, poviem to úprimne, ma tak vydesil, že ak nie som nahá, so zadnicou pokrytou červenými pruhmi tak sa radšej poberiem peši domov. Takto som však nemohla urobiť nič iné, než pozbierať všetku odvahu a pustiť sa do prekonávania strmého svahu. Snažila som sa ho prekonať čo najrýchlejšie, čoho výsledkom bolo samozrejme, že som až dvakrát spadla. Raz na dôvažok práve pred skupinkou mojich kolegíň, a kým som sa pozbierala utŕžila som minimálne pätnásť šľahnutí.

Mimochodom, je veľmi ťažké popísať atmosféru “trstenicového” behu. Nenachádzam na to lepšie slovo než ” strašné”, ako som sa driapala nahor pričom z oboch strán na mňa pršali úderi lieskovíc a dopadali nielen na moju zadnicu, ktorú k tomuto účelu rada ponúkam, ale lieskovice plieskali i na mojom chrbáte, stehnách, ramenách a rukách, ale dve šľahnutia obdržali moje prsníky a dokonca komusi sa podarilo zasiahnuť i moju pipinu. Plačúc a nariekajúc som konečne dosiahla vrchol stúpania, pričom som dostala aspoň stodvadsať – stotridsať šľahnutí lieskovicami, väčšinu pravdaže na moju nahú a stýranú zadnicu.

A toto musím absolvovať ešte štyri krát. Mojím jediným šťastím bolo to, že väčšina tu prítomných sa uspokojila s tým,že počas prechodu pred nimi my vyťala len jeden úder a nie všetci švihali silno.

Ako som sa neskôr dozvedela, to množstvo ľudí sa tam dostalo tak, že môj “trstenicový” beh rozhlásili v blízkej dedinke ako atrakciu a obyvateľov pozvali k hojnej a aktívnej účasti na tomto podujatí.

V ďalšej časti okruhu som mala čas premýšľať o tom čo mám urobiť. Rozhodla som sa, že v ďalšom kole nebudem svah prekonávať behom, ale vyjdem nahor pekne pomaly, každému tam prítomnému ponúknem svoj zadoček k vytnutiu úderu a keď ho dostanem pekne sa za šľahnutie poďakujem.

Môj plán sa vynikajúco osvedčil, pretože pri ďaľšom prekonávaní stúpania som dostala iba devedesiať úderov lieskovicov a všetky na zadoček. Po dvoch alebo troch úderoch som obdržala iba od svojich kolegýň, ale napokon aj ich davová nálada prinútila uspokojiť sa so zasadením len jedného švihnutia lieskovicou. Naviac, kôli stavu mojej zúboženej zadnice ma väčšina zúčastnených šľahala iba symbolicky. Jedine pri Ruženke sa môja taktika neosvedčila, pretože keď som sa zastavila i pred ňou a ponúkla jej zadok na vyšľahanie, odviedla ma k jednému hrubému vyvrátenému stromu, prehla ma krížom cezneho a pri mojom prvom príchode mi vyťala štyridsať, pri druhom päťdesiať, pri nasledovných príchodoch šesťdesiasť, sedemdesiať a napokon osemdesiať mohutných úderov po nahom zadoku. Teraz mala i to potešenie, že každú bitku som doprevádzala hlasným nárekom a plačom. Naviac keď som v treťom kole pri prechode cez pŕhľavu zakopla a spadla, takže som ruky samozrejme spustila nadol, bola toto ochotná prehliadnuť iba za prísľub, že si ju zvolím za vykonávateľku vyťatia stovky trestných úderov za nedodržanie časového traťového limitu a následne ju ešte päť krát navštívim u nej doma. Pri každej návšteve dostanem na svoju nahú zadnicu od nej tristo úderov trstenicou. Keď sa napokon môj “trstenicový” beh ukončil, podľa dohody som požiadala Ruženku o vysádzanie stovky trestných úderov, ktoré mi ona ochotne vyťala s najväčšou silou akej bola schopná.

Po mojom odchode z pracoviska som ešte pri piatich príležitostiach ležala u nej doma nahá, na bruchu a znášala jej šľahy trstenicou. Pritom v tom čase som už bola domovníčkou v jednom obytnom dome a už som mala za sebou i spor s domovým dôverníkom. Výsledkom tohoto sporu napokon bolo, že som po prvý krát v živote prežila poriadne a viac krát opakované korbáčovanie, ktorého účastníkom bol na jednej strane 150 centimetrov dlhý kožený pletený korbáč so zakončením v tvare listu smutnej vŕby z tvrdej kože a na druhej strane moja nahá zadnica, a musím priznať, že napokon ako porazený vyšla z tohoto vznešeného zápasu moja zadnica, ale to je už iný príbeh.