Povídka „Otročina“
Viem, som uhodená, ale pristúpiť na hru s názvom „výchova otrokyne,“ sa mi stalo osudným.
Som aká som a mažel je zaštepená vanilka. Narážky na túto temu ignoroval, a ja som mu to nedokázala povedať otvorene.
Neškodná hra na virtuálneho otroka, nedalo sa odolať. Prihláška, pravidlá a už som v tom lietala.
Poďme na to poporiadku, nebudem zachádzať do podrobností. V tomto prípade sú nepodstatne, pravidlá hry boli nasledovné:
Zabezpečiť si denníček, pero, kolíčky, sviečku, niečo do oboch dierok, povraz, atď… /tiež nepodstatné/
Dosť zložité pravidlá som si pre istotu vytlačila. Pozostávali z denných povinnosti, počas každého dňa. V prípade neplnenia zadaní, nasledoval súpis trestov. Tresty som umiestnila nastrihané, očíslované, zoskladané v malej vázičke. Foto otrockých polôh s popisom do denníčka, náradie čo dom dal, tiež šup, medzi výchovné prostriedky.
Všetko samozrejme pedantne ukryté pod posteľou v starom kufríku . Nebudem popisovať svoju hlúposť. Zistila som to na piaty deň, virtuálneho výcviku, po príchode domov.
V obývačke na stole to nachádzam zoradené podľa veľkosti a závažnosti. Odpadnúť sa dalo, ja som zázrakom neodpadla. Keď mi pri odchode zatarasil cestu drahý, bolo to jasné.
„Nikde nechoď, máš dnes povinnosti, tu čítam.“ Na slovo DNES položil dôraz a jednym výtlačkom, z propozícií, mi mával popred oči. Zapol telku s futbalom, a ja som stála pri setne neschopná pohybu.
„Čo to tu máme?“ povedal kľudne, zrejme to už mal našprtané. Robil dôležitého, však chlap.
Začal čítať: „Stoupnout, začnete polohou ve stoje. Prsty jsou propleteny za hlavou, nohy jsou od sebe. Pohled skloněný, pusinka lehounce pootevřená, pokud by do ní chtěl Pán prsty proniknout.“
Bola to rana, ktorá ma odrovnala natoľko, že som zostala s otvorenou „držkou“ skutočne.
Vedela som čo je poloha jedna, iné je to čítať a iné počúvať vanilkový puding. Tu už som vedela, že je to horšie ako lepšie. Začala som zostupovať po schodíkoch dole. Dokonca som pociťovala, že tých schodíkov bude veľa.
Prechádzal postupne bod po bode, čítal polohu po polohe. Pri tretiej položke mi oznámil: „Neviem na čo čakáš?“
Vedela som úpne presne, že z tohto nevycúvam a zaujala polohu číslo jedna. Keď bol spokojný, nahlas prečítal nasledujúcu. Pokračoval mojim výcvikom v polohe dva. Nasledovali polohy, ako napríklad, kleknout a nohy od sebe, zadek zůstává nahoře, nohy jsou široce od sebe. Alebo, ukaž zadek! Předkloníte se, nohy budou od sebe a půlky si co nejvíce roztáhnete směrem k zrcadlu.
Nebudem Vám popisovať všetky polohy, niektoré sa nedajú vykonať cez oblečenie, ja som mu ich názore predvádzala. Hanba a poníženie pred vlastným manžemom krájali vzduch. Nenápadne som však začala vlhnúť, óch. Viete, tomu sa nedá rozkázať, ani zakázať, telo si robí svoje. Keď sme sa konečne prepracovali ku koncu tortúry, pleskol sa rukou po čele a zahlásil: „Som niečo prehliadol, prepáč drahá. Máme tu takú malú parádičku.“
Dal malú pestávku a potom to prišlo.
„Normálne by som ti to uľahčil, ale tu sa píše: v každé poloze počítejte do 20 a následně ji změnte. Budete zcela nahé!“.
Vypol televízor, prestal ho zaujímať futbal, odchádzal z miestnosti, keď ma dezorietovanú míňal, vyslovil zásadnú vetu: „Môžeš sa pripraviť, poprosím si, poloha číslo jedna. Presne ako to máš v tých propozíciách, zcela nahá.“
Je to len fikcia, postavy sú vymyslené, berte to ako spestrenie Vašich osobných zážitkov.
Možno, že napíšem pokračovanie, tuším že sa začal zabávať. To on rád. Pripadala som si ako živá hračka k jeho narodeninám. Začal študovať ten zložitý “návod na používanie”.
